Dokument Život za divadlo žiada spravodlivosť pre tých, čo sa nechceli vzdať ideálu
Dokumentárny film Život za divadlo približuje vo fiktívnom súdnom procese päť mimoriadnych osobností zo slovenských divadelných dejín, ktoré osudovo poznačila vášeň k ich profesii a doba, v ktorej žili. V magickom prostredí divadelného archívu otvárajú mladí odborníci a odborníčky prípady Oskara Nedbala, Viktora Šulca, Jána Jamnického, Magdy Husákovej-Lokvencovej a Blaha Uhlára. Film je príspevkom režisérky a dokumentaristky Anny Gruskovej k stému výročiu vzniku profesionálneho divadla u nás.
Bratislavské Kino Lumière dokumentárny film Život za divadlo odpremiéruje 30. januára 2020 o 18.00 hod. za prítomnosti tvorcov a účinkujúcich divadelníkov. Pripravuje sa aj jeho uvedenie na televíznych obrazovkách či projekcie na výstave Divadelné storočie – stopy a postoje v Historickom múzeu SNM na Bratislavskom hrade.
„Cieľom projektu bolo vytvoriť filmové svedectvo o zmysle divadelného umenia, o hlbokej celoživotnej vášni pre divadlo. Pohnuté osudy štyroch vynikajúcich divadelníkov a jednej divadelníčky sú predpokladom diváckej atraktivity filmu. Ten priblíži slovenské profesionálne divadelné umenie aj slovenskú spoločnosť bez ružových okuliarov, ktorými tak radi vidíme obľúbené filmy pre pamätníkov,“ povedala Anna Grusková, ktorá sa podpísala pod réžiu, scenár, námet aj produkciu filmu.
Konfrontácia divadla na Slovensku a doby, kedy vznikalo
Témou dokumentu Život za divadlo je konfrontácia profesionálneho divadla na Slovensku a doby, v ktorej vznikalo. Autorka chcela priniesť nový uhol pohľadu na divadelné umenie, ktoré býva zväčša prezentované bez širších spoločenských súvislostí.
„Vznik profesionálneho divadla na území dnešného Slovenska je opradený mnohými mýtmi a dezinterpretáciami. Odohral sa dávno pred vznikom Československa, stáročia tu predsa pôsobili maďarské a nemecké súbory. Zabúda sa na to, že divadlo sledovalo od vzniku nového štátu v roku 1918 až do roku 1989 v prvom rade politické ciele. A tie si vyžadovali svoje obete. Ľudí, pre ktorých je divadlo zmyslom života a bojujú s nepriazňou doby však nájdeme aj dnes,“ doplnila režisérka Anna Grusková, ktorá pôsobí aj ako divadelníčka. Svoj najnovší autorský dokument prináša symbolicky práve počas Roku slovenského divadla 2020.
Vizuálna línia filmu vytvára samostatný celok. Okrem Blaha Uhlára, jediného žijúceho divadelného umelca z výberu, sú všetci ostatní zastúpení iba čiastkovo – svojimi hlasmi, filmovými záznamami, fotografiami, dokumentmi, spomienkami pamätníkov. Diváci ich sledujú aj prostredníctvom videoprojekcie najmä v autentických priestoroch Divadelného ústavu, jeho starých kartoték, krabíc z pozostalostí… Vyvstáva otázka: Čo po tých obdivuhodných ľuďoch ostalo v hmotnom svete? A kto dnes napríklad pozná čo len meno režiséra Viktora Šulca, ktorý v tridsiatych rokoch pozdvihol SND na európsku úroveň nielen v činohre, ale aj v opere?
Vo filme účinkujú a vybranú päticu predstavujú:
- riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete,
- teatrologička Michaela Mojžišová,
- teatrologička Eva Kyselová,
- teatrológ Karol Mišovic,
- režisérka a performerka Sláva Daubnerová,
- teatrológ Marek Godovič,
- režisér a spoluzakladateľ divadla Stoka Blaho Uhlár,
- herci a herečky Stoky
- a mnohí ďalší zo záznamu.
Viac o hrdinoch a hrdinke filmu
Oskar Nedbal (1874 – 1930)
Stal sa významnou zakladateľskou osobnosťou Slovenského národného divadla a slovenskej opery napriek tomu, že to bol český skladateľ, hudobník a dirigent. Do Bratislavy prišiel v roku 1923 s prvotriednym medzinárodným renomé a v ťažkých podmienkach sa energicky ujal budovania slovenskej profesionálnej opery, operety aj baletu. A bol to práve on, kto k spolupráci prizval zakladateľa profesionálnej slovenskej činohry v SND Janka Borodáča (1892 – 1964).
Viktor Šulc (1897 – 1942)
Je takmer zabudnutou, no dôležitou osobnosťou slovenského profesionálneho divadla. Réžiu študoval priamo u špičkových nemeckých divadelníkov Piscatora a Jessnera v Berlíne. V rokoch 1932 – 1938 bol režisérom českej činohry Slovenského národného divadla, ktorá fungovala paralelne so slovenským súborom a spolupracovala s ním. Počas pôsobenia v SND dosiahol Viktor Šulc mimoriadne medzinárodné úspechy aj ako operný režisér v inscenáciách Ruská Lady Macbeth, Fidelio a Dibuk. Napriek tomu, že bol Čech, podporoval rozvoj slovenského profesionálneho divadla v jeho jedinečnosti a osobitosti, najmä v prirodzenom spojení s bohatou históriou ľudového a ochotníckeho divadla.
Ján Jamnický (1908 – 1972)
Bol jedným z prvých slovenských profesionálnych hercov a režisérov. Študoval herectvo a úspešne absolvoval aj štúdium práva. Začal režírovať najmä po rozpade českej činohry SND a po nútenom odchode jej šéfa Viktora Šulca v roku 1938. Nadväzoval na Šulcov inscenačný štýl ovplyvnený nemeckou a ruskou avantgardou. Počas Slovenskej republiky (1939 – 1945) sa Ján Jamnický – na rozdiel od prorežimných, naturalistických opusov vtedajšieho šéfa slovenskej činohry Janka Borodáča – vo svojich inscenáciách búril proti totalitnému systému a preto ho aj predvolávali na výsluchy. Po roku 1945 sa najskôr začal aktívne zúčastňovať na budovaní nového divadelníctva, čoskoro sa však stiahol. V 50. rokoch bol nežiaduci, koncom 60. rokov došlo k jeho rehabilitácii a stal sa dokonca národným umelcom. Bolo to však neskoro, k divadelnej réžii sa už nevrátil a krátko nato zomrel.
Magda Husáková-Lokvencová (1916 – 1966)
Bola prvou slovenskou profesionálnou režisérkou. Pôsobila aj ako herečka. Narodila sa v Pacove, v českej rodine, ktorá prišla pomáhať rozvíjať Slovensko. V roku 1940 absolvovala právnické štúdium a popri práci sa ďalej vzdelávala na dramatickom odbore Štátneho konzervatória v Bratislave u Jána Jamnického a Jozefa Budského. Bola prvou ženou Gustáva Husáka a matkou ich dvoch synov. S Husákom prežila obdobie jeho politického vzostupu na pozíciu predsedu Zboru povereníkov po druhej svetovej vojne. Podporovala ho a nerozviedla sa s ním ani počas vykonštruovaného politického procesu v roku 1954 a deväťročného väzenia, i keď to pre ňu na dlhší čas znamenalo stratu milovanej práce v divadle, existenčnú neistotu a nakoniec i podlomené zdravie. Bola zakladateľkou divadelných zbierok Slovenského národného múzea a Divadelného ústavu.
Blaho Uhlár (1951)
Je jedným z najvýznamnejších a najoriginálnejších súčasných slovenských režisérov. Je autorom dvoch manifestov (spolu s výtvarníkom Milošom Karáskom), ktoré podľa teatrologickej obce na začiatku 90. rokov priniesli tzv. štvrtú slovenskú divadelnú reformu. Išlo o oslobodenie divadla od „predžutých, natrávených, preparovaných jednoznačností“ prostredníctvom „dekompozície, motivickej difúznosti, polytematizácie a nedeterminovanosti divadelného diela“. Reforma sa týkala aj hereckej práce: „Javisková postava je škrupinou, ktorú musí herec rozlomiť, aby mohol zaujať osobné stanovisko,“ i publika: „Človek, ktorý si kúpil lístok do divadla, nemôže očakávať, že sa za pár korún bude ulievať.“ Túto metódu založenú na slobode a kreativite Blaho Uhlár dodnes úspešne overuje a potvrdzuje s ďalšími hereckými generáciami.
Viac informácií o dokumente nájdete na facebookovej stránke dokumentu Život za divadlo.
Anna Grusková odpremiérovala v roku 2018 dokument Smutné jazyky, pred tým to boli celovečerné tituly: Rabínka (2012), Návrat do horiaceho domu (2014), Profesionálna cudzinka (2016). Na filme Život za divadlo s ňou spolupracovali: kameraman Ivo Miko, strihač Rado Dúbravský, hudobník András Cséfalvay, výtvarníci Matúš Lányi a Andrej Kolenčík.
Koproducentmi filmu Život za divadlo sú: Rozhlas a televízia Slovenska, Reminiscencie, Slovenský filmový ústav, finančná podpora: Audiovizuálny fond, odborná spolupráca: Divadelný ústav.
