História slovenského divadla – 6. Dráma
Prekonávanie realizmu (40. – 80. roky 20. storočia)
Slovenská dráma prešla od svojich počiatkov síce nedlhú, ale veľmi bohatú cestu. Inšpirovali ju nielen európske umelecké smery, ale aj domáci spoločenský a politický život a úroveň divadla. Ani slovenskí dramatici sa nevyhli dobovým módam a úskaliam, ktoré negatívne ovplyvnili podobu a kvalitu hier. Podobne ako sa príbehy a hrdinovia vyrovnávali s vlastnými problémami a vonkajšími okolnosťami, tak aj slovenská dráma viedla svoje zápasy – úspešne i neúspešne. Zanechala nám dôležité správy o vnímavosti a citlivosti človeka v kontexte dobových a civilizačných premien.
„Trojica Karvašových hier Jazva, Polnočná omša a Antigona a tí druhí však tvorí predel nielen v jeho tvorbe, ale aj v celej slovenskej dramatike. Na rozhraní päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa slovenská i česká dramatická tvorba postupne dištancovala od schematizmu päťdesiatych rokov a upínala svoju pozornosť od budovateľských tém k problematike človeka vo víre spoločenských premien. Karvašove drámy vyvolávali pozornosť, ale aj mnoho polemických otázok.“
KOVÁČ, Peter. Polnočná omša. In Bojovník. 7. 8. 2014, č. 16, s. 1 a 5.
„Do prítmia miestneho hostinca prichádzajú zhora, z kopca jednotlivé postavy rozprávať o sebe, o druhých, ale i o nás, o tom, ako sme žili v tridsiatom treťom, ale aj o tom, ako žijeme a čo v nás zostane. Viacvrstvový text odkrýva osudy jednotlivcov, ktorí si nesú svoj batôžtek nešťastia, krivdy, zloby, nádeje a cez nich načrtáva osud tohto národa so všetkými jeho vlastnosťami – dobrotou, zlobou, závisťou, bezcitnosťou, chudobou.“
PODMAKOVÁ, Dagmar. Opäť Kováčik a opäť o človeku. In Pravda. 31. 10. 1995, roč. 5, č. 252, s. 5.
Od textu k pluralite (dráma po roku 1989)
V 90. rokoch nastúpila nová poetika, ktorá neskôr dostala označenie postmoderná či postdramatická. Do nej zaraďujeme aj postupy divadiel malých javiskových foriem a postupne fixovanej kolektívnej autorskej tvorby. Za jej priekopníka na Slovensku môžeme považovať Karola Horáka. V súčasnosti medzi celkom nové, originálne zjavy patrí pestrá paleta generačne a rodovo rozvrstvených mien autoriek a autorov textov pre divadlo alebo tzv. nová dráma. Tá v súčasnosti nadobúda nebývalú diverzitu, pluralitu tvarov, autorských postupov aj tém.
„Jeho hra nútila rozmýšľať, bola to poézia i šok. Horák rozbil uhladenú štruktúru pseudoaristotelovskej poetiky, na ktorej parazitovali zlí dramatici, vytvoril scénosled, mozaiku, metaforu sveta. Jedinec sa v jeho hrách zmieta v súkolí spoločenských pohybov, bojuje a zlyháva. Horák rozbil príbeh a vytvoril antihrdinu.“
Roman Polák (1957) [rozhovor]. In Karol Horák, Skaza futbalu v meste K [inscenačný plagát]. Prešov: Umelecké vedenie Divadla Jonáša Záborského, [1990].
„V inscenáciách sa odkrývali stále hlbšie, skryté, až živočíšne prejavy človeka, jeho libido, ako aj perverzné predstavy a ciele, vulgárne konania. Psychické procesy sa prenášali do procesov fyzických, do ľudských žliaz a štiav.“
MISTRÍK, Miloš. Slovenská absurdná dráma. Bratislava: Veda, 2002, s. 186.
„Štyri najznámejšie štúrovské ženy, lásky a manželky našich slávnych dejateľov éry národného obrodenia, prichádzajú na javisko zo záhrobia. (…) Rozprávaním o mužoch svojho života, o ženskom údele, o svojich citoch, ale aj o domácich pomeroch, odkrývajú zákulisie, súkromie štúrovského pokolenia. Na spoločnej posiedke hovoria o spoločenských konvenciách polovice 19. storočia, o zvykoch, určujúcich životy žien i mužov, o svojich túžbach, možnostiach a obmedzeniach.“
LINDOVSKÁ, Nadežda. Feministická výzva slovenskej dráme. In Slovenské divadlo. 2011, roč. 59, č. 3, s. 280.
Online projekt História slovenského divadla priamo vychádza z materiálov putovnej výstavy theatre.sk.
