História slovenského divadla – 13. Scénografia
Diela slovenských scénografov výrazne ovplyvňujú a rozhodujúcim spôsobom zasahujú do vývoja slovenského divadla. Sú to diela, ktorých umelecká kvalita presahuje územie Slovenska a získava si pozornosť a ocenenia aj na medzinárodnej scéne. Sté výročie od založenia Slovenského národného divadla je zároveň aj výročím slovenskej scénografie. So vznikom národného divadla v Bratislave sú späté aj prvé pokusy o vytvorenie javiskovej dekorácie. Vo svojich začiatkoch nemala scénografia profesionálne zázemie a slovenské divadlo si pomáhalo výtvarníkmi, maliarmi, architektmi z českého umeleckého prostredia.
O základné piliere slovenskej scénografie, jej formovanie a nasledujúci vývoj sa pričinil najmä architekt Ľudovít Hradský. Jeho najvýznamnejším scénografickým počinom bola scénografia k Shakespearovmu Hamletovi z roku 1925. Využitím architektonických princípov vytvoril funkčnú scénu. V 30. rokoch vývoj scénografie ovplyvnili aj scénografické koncepcie českého architekta, scénografa a pedagóga Františka Trӧstera. Monumentálne javiskové prvky sa prezentovali v rôznych dynamizujúcich a perspektívnych pohľadoch.
Príležitostné hosťovania scénických umelcov vystriedal príchod Ladislava Vychodila do pozície interného scénografa Slovenského národného divadla. Vychodil sa podieľal aj na založení Katedry scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ktorú dlhý čas viedol. Vypracoval koncepciu a vybudoval profesionálne dielne na výrobu javiskových dekorácií a kostýmov na svetovej úrovni. Vychoval tri generácie scénických a kostýmových výtvarníkov, vďaka ktorým jeho odkaz a posolstvo žije dodnes.
Otto Šujan, Ján Hanák a Pavol Mária Gábor tvorili trojicu prvých absolventov odboru scénografia na Slovensku. Otto Šujan vnímal scénický priestor prostredníctvom architektonických východísk. Jedným z jeho základných princípov bolo prepájanie javiska s hľadiskom.
Vladimír Suchánek často využíval monumentalizujúce koncepcie a modeláciu priestoru. Presvedčivú scénu vytvoril k Dostojevského inscenácii Idiot (Slovenské národné divadlo Bratislava, 1965), kde použil jednu farbu v jednoduchom, ale plastickom priestore. Významní slovenskí scénografi Jozef Ciller a Ján Zavarský patria ku generácii tvorcov tzv. akčnej scénografie. V najčistejšej podobe sa ich scénické realizácie tohto typu prejavili na pôde Divadla Husa na provázku v Brne, kde s režisérom Petrom Scherhauferom vytvorili pozoruhodné a nekonvenčné scénické riešenia.
K Vychodilovým žiakom patrili aj Štefan Hudák, Tomáš Berka, Milan Ferenčík. Všestranný umelec Tomáš Berka bol scénografom Divadla Nová scéna v Bratislave, kde vytvoril aj množstvo plagátov, ktorými značne ovplyvnil vývoj slovenského divadelného plagátu. Okrem toho komponoval scénickú a filmovú hudbu. Podstatnou črtou scénografie Štefana Hudáka bola koláž a asambláže vytvorené z reálnych predmetov. Milan Ferenčík najmä v spolupráci s režisérom Jozefom Bednárikom rozvinul polohy výrazne akcentovanej výtvarnosti.
Scénickým konceptom v tvorbe Aleša Votavu bola farba, plocha a svetlo. Imaginácia spočívala v kompozíciách výrazných farieb, čím docielil pozoruhodné priestorové ilúzie. Boris Kudlička spolupracuje so svetovými režisérmi. Vytvoril scény pre známe
operné domy vo Washingtone, New Yorku, Frankfurte, Prahe, Tokiu… Jeho práce charakterizuje moderný scénický výraz, totálna abstrakcia a monumentálne chápanie divadelného priestoru.
Online projekt História slovenského divadla priamo vychádza z materiálov putovnej výstavy theatre.sk.
